Běhej lesy Karlštejn 12.5.2018

Ja viem, že zápis o pražskom polmaratóne, ktorý som bežala na poslednú chvíľu a kde som si zabehla pekný osobák (1:49:42) som preskočila, ale v hlave mi zostáva posledný závod, o ktorom mám potrebu niečo napísať.

Běhej lesy Karlštejn som sledovala minulý rok s tehotenským bruchom a závidela každému, kto to odbehol. Krásna trasa, beh tunelom do lomu Amerika, no paráda. Hneď, ako to bolo možné, som seba i Honzu zaregistrovala na 19 a 12 km a začala sa tešiť.

Možno preto boli moje očakávania príliš vysoké. Prvé znepokojenie nastalo, keď sme sa v deň závodu celá rodinka vrátane babi a dědy (ktorým ďakujem za stráženie detí) naložili do dodávky a vybrali smer Karlštejn. Vyrazili sme síce s predstihom, ale navigácia mi ukazovala dojazd do obce Mořina za nejak príliš dlho, takže by sme len tak-tak stíhali registráciu. Pár km pred obcou sme uvideli dôvod - dlhý had aut, ktorý sa nijak zásadne nepohyboval. Nie úplne nadšení sme sa rozhodli zaparkovať našu dodávku na prvom vhodnom mieste na poli.

Registrácia končila za 20 minút a do obce Mořina to bolo ešte dva kiláky. V pohode rozcvička pre bežcov, ale my sme mali so sebou dve malé už značne znudené deti a starých rodičov, ktorým rýchla chôdza robila problémy. Bleskovo som teda na seba nahádzala veci na behanie a vyrazila smerom k zázemiu závodu a nechala som zvyšok našej výpravy, aby sa tam dopravil po vlastnej ose.

Za chvíľku som uvidela v obci beznádejné plné malé parkovisko tak pre 80 aut a nešťastného dobrovoľníka, ktorý prichádzajúce autá otáčal preč. Ani nebol schopný povedať, či niekde inde parkovacie miesto bude.

Registrácia prebehla rýchlo, na časový limit 15:30 nikto nepozeral, pretože stále prichádzali bežci, ktorí uviazli tak ako my v zápche. Dejisko závodu ma v zlom zmysle slova ohromilo. Tisíce ľudí na lúke, pripomínalo mi to skôr nejaký festival.  Za chvíľu dorazil Honza s deťmi a potom aj babi a děda, ktorí teda trochu kvôli neplánovanej vychádzke prskali. Našťastie sme strategicky zaujali miesto neďaleko výčapu a pivo im náladu spravilo.

Klasika pred štartom

Bol horúci jarný večer a ja s Honzom sme sa začali chystať na štart. To znamená rýchle lepenie kritických miest, kde hrozia otlaky, tu kojenie Táničky a zháňanie svačinky pre deti, tu natieranie vazelínou a posledné dolaďovanie odevu.

Vydávam sa smerom ku štartu a nejak sa mi do toho davu vôbec nechce. Moderátor hecuje, hudba hrá a štart stále nič. Konečne výstrel a my vyrážame miernym stúpaním cez obec Mořina. Sledujem bežcov okolo seba a hore nad obcou si konečne začínam pretek užívať. 2 hodiny bez detí a ešte strávených behom :)

Prvé kilometre sú najlepšia časť závodu. Stále mierne stúpame, ale všetko je krásne behateľné, zvlášť mojim pomalým tempom. Mám jasnú stratégiu - do kopca sa čo najviac šetriť a napáliť pri zbehoch. Darí sa mi to, do kopca len zľahka cupkám a šetrím energiu. Namiesto svojich obľúbených hodiniek mám staré Garminy, ktoré nemerajú tep, takže bežím čisto na pocit a nenechávam sa ani rozptyľovať upozorneniami na tempo posledného kilometra. Konečne vrchol prvého kopca a ja to rozbieham dolu. Obieham bežcov, ktorí mi v kopci utiekli, čo sa mi deje až do konca závodu. Kopce asi fakt nie sú moja silná parketa, ale mám šťastie, že moje Salomony krásne na nespevnenej ceste držia. Majú len jednu chybu, robia mi otlaky na bočnej strane chodidla, čo začínam už dosť skoro pociťovať. Ani preventívne zatejpovanie nepomohlo.

Bežíme prudkým zbehom, keď zrazu sa pred nami objavia bežci v protismere. Veru aj ja som v skupine, ktorá sa dala nachytať preznačeným závodom. Našťastie som bola dostatočne pomalá, takže som si odbehla naviac len pár desiatok metrov, ale nepotešilo to. Zvlášť, keď o pár metrov ďalej sa to stane znova a niekoľko bežcov márne hľadá cestu na lúke, kam ich naviedlo značenie.

Bežím ďalej kopcovitým profilom a užívam si krásne scenérie. Ďalší ostrý zbeh a už sme pri hrade Karlštejn. Trať sa zahusťuje, pridávajú sa k nám bežci z 12 km závodu, ale na širokej asfaltke mi pomalší bežci neprekážajú. Prudké stúpanie k hradu, okolo ktorého sa len mihneme a pokračujeme v lese zvlneným terénom. Pomalší bežci, teda skôr chodci, prekážajú čoraz viac. Chápem, že nie každý vybehne náročné stúpanie, ale ľudia idú krokom aj z kopca. Dalo by sa polemizovať, či má zmysel platiť štartovné za prechádzku lesom.

Preplnenosť závodu je zrejmá aj na nasledujúcej občerstvovačke, kde sa stojí fronta na vodu. Dva-tri stolčeky naozaj nie sú vhodná forma, ako občerstviť 2000 bežcov.  Po ovocí a tyčinkach ani stopa. Trochu drzo sa predbieham a nechávam si naliať vodu do fľašky a utekám preč. Za sebou počujem, ako sa "bežci" bavia: "Tak počkáme na ten melón, nie?"

Nasledujúce kilometre už sú nič moc. Neustále predbiehanie chodcov mi odoberá energiu, čoraz častejšie prechádzam v prudkých stúaniach aj ja do kroku. Tento závod je fakt náročný, 600 m prevýšenie určite sedí, na trati nie je žiadne miesto, kde by si človek odpočinul, ak nepočítam zbehy dolu, kde sa ale snažím makať, čo to ide. Posledné kilometre tvoria malé ostré kopčeky, bežíme krásnymi cestičkami okolo lomov. Bohužiaľ stovky "závodníkov" im moc nesvedčia. Konečne je tu štrková cedta dolu do lomu Amerika, akurát v protismere je fúra bežcov, ktorí sa ponaky sunú naspať. Amerika a tunel je super, beh si zase užívam, nasleduje otočka a výbeh hore. Teda výbeh je v mojom podaní už väčšinu času chôdza. Už fakt nemám silu v tom dave predbiehať.

Akonáhle sa cesta rozšíri, snažím sa to trochu zase rozbehnúť. 17 km v nohách je už poznať, zmáha ma únava, teplo a smäd, jediné šťastie, že som mala so sebou fľašu s vodou, lebo občerstvovačky by mi zďaleka nestačili. Jupí, konečne je stúpaniu koniec a už zostáva len zbehnúť dolu do Mořiny. Pohľad na hodinky mi ukáže, že by som to možno mohla stihnúť pod dve hodiny, tak to napálim, ako sa len dá. Tesne to však nestíham a som tam až v čase 2:00:34. Keby nie front na občerstvovačkách a zápch v úzkych úsekoch, stihla by som to, ale nejak mi to nevadí, som s mojim výkonom spokojná.

Aspoň fotku mám peknú :)

Pomaly prechádzam cieľom, opäť fronta, nejak mi nedojde, na čo vlastne čakajú, takže nakoniec som bez medaile. (Nakoniec sa deň potom dozvedám, že medaile došli a na časť závodníkov sa nedostalo.) Vo fronte na občerstvenie v cieli stretávam aj Honzu, zabehol si svojich 12 km na pohodu a je spokojný. Už sa obaja tešíme na deti, našťastie tie dve hodiny s babi a dedom zvládli v pohode. Rýchlo sa zbaliť a vyraziť smerom k autu, babi a dědu posielame nakoniec na autobus na vlak, pretože mi pokračujeme smerom Krivoklát, kde máme tráviť víkend.

Spolu v cieli, len jedna medaila

Mám z toho celého zmiešané pocity. Organizačne ma to dosť sklamalo, krásna trasa, ale to nešťastné načasovanie krátkej a dlhej trate a nedostatočné občerstvovačky. Menej ľudí a kľudne vyššie štartovné by závodu určite neuškodilo. Ktovie, či sa sem ešte vrátime...

Borecký půlmaraton

Každú jar sa snažím bežať jeden polmaratón. Tento rok som konečne nebola tehotná alebo tesne po pôrode, takže som sa nemohla vyhovárať. Pôvodne som plánovala ten pražský začiatkom apríla, ale po naskočení výšky štartovného pri prihlasovaní som si to zase rozmyslela a začala som pátrať po niečom inom. Narazila som na Borecký půlmaraton, ktorý vyzeral zvlášť dobre. Priaznivé štartovné, krásne prostredie Kokořínska, trasa na mape nevyzerala zase tak náročne, stúpanie len asi 250 m, klesanie 450 m. Minútu na to som už bola zaregistrovaná. To bolo niekedy na jeseň, času natrénovať dosť, že.

Táto zima mi ale trochu zhatila plány. Celý január a február sa niesol v znamení chorôb a návštev lekára, deti striedavo ochorievali, uzdravovali sa a keď bol náhodou jeden týždeň pokoj, tak si Tomáš rozsekol pusu o radiátor, na čo nasledoval výlet na chirurgiu a ďalšia návšteva lekára, kde v čakárni zase niečo chytila Tánička. No proste kolotoč. Za január som tak mala neslávnych 49 km a za február trochu lepších 72 km. Ďaleko od stovky, v ktorú som tajme dúfala. Viac síl však nebolo a tak som utešovala, že polmaratón som odbehla aj s ďaleko horším tréningom.

Na začiatku marca som si odbehla prvý a aj posledný dlhší beh, 16 km. Cítila som sa pri ňom celkom dobre, takže o 5 km dlhšia trasa by mala byť pohoda. Netušila som, ako moc ma môže tento pretek potrápiť. Tak nejak som sa spoliehala na to, že v polovici marca už bude aspoň trochu jarné počasie, no opak bol pravdou. 17. marca bolo pod nulou a fúkal ostrý vietor. Predchádzajúci deň vydatné dažde prešli do sneženia, takže na bahne spočívalo 5 cm snehu. 

Pôvodný plán, že deti aj s Honzom ma budú čakať na mieste konania závodu, na obecnom futbalovom štadióne vo Velkom Borku, som zavrhla. Do dedinky pri Mělníku som sa dopravila po vlastnej ose autobusom a deti aj s tatínkom boli v teple u svokrovcov v Prahe. Rýchla registrácia, prezliekanie v útulnej futbalovej šatni (v miestnosti pre 12 futbalistov sa prezliekalo skoro 80 žien, netuším, čo robili chlapi, ktorých bolo 3x toľko), ale nálada bola výborná.

Za chvíľu sme sa my ženy pobrali do autobusu, ktorý nás previezol na miesto štartu do Mšena. Počas skoro polhodinovej cesty busom som pozerala z okna a uvedomila som si, akú dlhú štreku to chcem vlastne bežať. A na mape to vyzeralo tak jednoducho... Konečne sme po trmácaní dedinkami vystúpili v Mšene na námestí, na čo nastal hromadný presun k záchodom, kde sa hneď vytvorili obrovské fronty. Nervy proste robia svoje a musela som ísť tiež.

Dosť nerada som sa vzdala vrchnej bundy, ktorú odviezlo odvozové auto do cieľa. Úplnému vymrznutiu som zabránila vyčkávaním za dverami hospody, odkiaľ som vyliezla minútu pred štartom. Výhoda komorného závodu :) Tesne pred štartom sme sa dozvedeli, že organizátori museli na poslednú chvíľu zmeniť trasu prvých piatich kilometrov, pretože prácne nakreslené šipky predchádzajúcu noc zasnežilo. Zabudli nám však povedať, že namiesto 21.1 km bežíme kvôli tejto zmene 22.5 km. Zdá sa to byť detail, ale ku konci preteku to bolo pre mňa dosť zásadné.

Výstrel a na to nastal zbesilý útek námestím do mierneho kopčeka, kde sme pokračovali niekoľko kilometrov po hlavnej ceste. Prvé kilometre po asfalte boli veľmi rýchle a nijak zvlášť príjemné. Väčšina závodníc už bola pred mnou, ujazdený sneh, na ktorom mi moje Salomony moc nedržali, predbiehajúce autá, v protismere autobusy, ktoré práve privážali mužov na štart. Tempo pripomínalo skôr desaťkilometrový závod. Ale už mi aspoň nebola zima. Prudkými serpentínami z dedinky Kanina som dobehla do údolia na prvú občerstovaciu stanicu U grobiána. 7 km za mnou, tempo pod 5:30, vyzeralo to na dobrý štart. Ani za nič mi však nešiel vypiť ľadový čaj a ionťák. Pár hltov ľadového bánanu a na občerstvovačke som stratila minútu. Nič to, to určite doženiem.

Nemohla som ale viac mýliť. Napojili sme sa na červenú značku, po ktorej nasledovalo ďalších 7 kilometrov. Krásne výhľady na kokořínske skaly, vedľa tečúci potok... Ale povrch príšerný, bahno, sneh, zvlnený profil, plno prudkých výbehov a zbehov. Keď som chcela držať tep stále na 180, moje tempo prudko pokleslo skoro k 7:00. Pár prekážok na trati pripomínalo Spartan race - preskakovanie spadnutého stromu a potok, cez ktorý viedla lávka v podobe troch šmykľavých klád. Keby to nestačilo, už okolo 10 kilometra som cítila, že sa mi zospodu klenby na chodidlách robia otlaky. Nasledovala zastávka a lepenie náplasti, na čo som už nechala nohy svojmu osudu. Pomohlo to len čiastočne, takže som zvyšok preteku pekne cítila každý krok.

Na ďalšiu občerstovačku na 14. kilometri som už dobehla celkom unavená. Minútová pauza, ľadový banán a už som vyrážala na krátku asfaltovú pasáž po ujazdenom snehu a nasledovalo najväčšie stúpanie preteku, kopec z dedinky Hlědsebe. Nohy už pekne boleli, o otlakoch ani nehovorím, utešovala som sa len tým, že po tomto kopci to bude len z kopca...  Väčšinu asi kilometrového stúpania som bežala, čím som však asi prišla o posledné zbytky síl. A vydesila ma ceduľa na trati "Borecký půlmaraton, 16 km" Hovorila som si, ako je to možné, moje hodinky už ukazujú 17,5 km!!!

Na poslednej občerstvovačke na vrchole kopca som sa pýtala organizátorov, koľkože je to do cieľa. Dostala som odpoveď, už len 4 a pol, to je pohoda. Uff, keď je človek psychicky zmierený s tromi kilometrami, tak ho toto dokáže doraziť :D Už som bola na trati skoro dve hodiny a každý krok sa stával bojom. Boleli ma chodidlá, svaly, kĺby. Aby som na to nemyslela, každým krokom som si opakovala mantru "Tomáš, Táňa" a pomaly sa sunula k cieli. V záverečnom klesaní by sa to dalo krásne rozbehnúť, ale už to proste nešlo. Nasledoval pre mňa nekonečný priebeh Velkým Borkom. Tesne pred futbalovým štadiónom na mňa mával Honza s Táničkou v náručí, nakoniec prišiel po mňa aj s deťmi a už ma vyčkával. Asi len vďaka tomu som posledné metre bežala aj keď som už nemohla, čakalo nás ešte obehnutie futbalového štadiónu v hlbokom bahne, také milé rozlúčenie so závodom.

Konečne som bola v cieli a nastala úľava. Nohy teda boleli ako čert a skoro som Táničku ani neudržala na rukách pri fotení.

Tento závod ma pekne potrápil, namiesto jarného pohodového polmaratónu ma čakalo zimné peklo :) Útechou mi je, že potrápil nielen mňa. Ďakujem sa veľkú psychickú podporu závodníčky, s ktorou som sa stretávala posledné dve tretiny preteku. Celkový čas 2:19:57, päť minút som stratila na občerstvovačkách a lepením náplastí. Mám obrovskú chuť skúsiť to o rok znova a poriadne, nabudúce by som však prosila jarné počasie :)

Aký bol rok 2017?

Musím priznať, že rok 2017 bol najťažší v mojom živote. Narodenie prvého dietka bol veľký prelom a úplne otočenie života, ale až s druhým materstvo nabralo tie správne grády. Ale pekne poporiadku...

Január - Február

Konečne zima, kde je poriadne snehu. Ja tehotniem a priberám, ale cítim sa relatívne dobre. Dokonca sa odvážim postaviť na bežky a dať si pár neohrabaných kolečiek na skatoch, kým neusúdim, že je to blbý nápad. Žiadny odpočinok sa moc nekoná, pendlujem medzi prácou a domovom, s Honzom si predávame malého Tomáška. Je to fajn, až kým nás postupne všetkých neskolí chrípka. U Honzu sa ukáže, že prechodiť ju nebol najlepší nápad, pretože dostane zápal dýchacích ciest, ktorý ho na mesiac položí na lôžko. Prežívam prvé menšie materské dno, z ktorého sa spamätávam až na konci februára.

Na skatoch s bruchom

Január 5 km bežky, 23 km beh, váha 61 - 64 kg. 

Február 22 km bike, 13 km beh, váha 64 - 67 kg.

Marec - Apríl

Stále chodím do práce, užívame si posledné výlety a obdobie kľudu. U Tomáška vrcholí obdobie vzdoru alebo mu rastú zuby, je to proste s ním na nevydržanie. Odmieta základné činnosti typu obliekanie, vyzliekanie, ísť von na detské ihrisko, ísť domov a podobne (nie, že by tom s ním teraz na konci roku bolo nejak zázračne lepšie). Stále sa snažím behať, ale jazdenie na bicykli je ďaleko lepšie, akurát do kopca už by to chcelo pomocný motor.

Posledné výlety - môj full má tehotenský posed

Marec 33 km kolo, 7 km beh, váha 67- 70 kg. 

Apríl 38 km kolo, 3 km beh, váha 70 - 73 kg.

Máj

Moje tehotenstvo prichádza do záveru, prestávam športovať, chodiť do práce a som rada, že chodím. Na každej kontrole v pôrodnici mi hovoria, že pôrod môže začať kedykoľvek. Nakoniec ešte týždeň prenášam a 29. mája, presne 2 roky, 2 mesiace a 2 dni po Tomášovi sa za tri a pol hodiny narodí Tánička.

Máj 0 km beh, váha 73- 76 kg.

Táňa zdraví

Jún - Júl - August

Prichádzam domov z pôrodnice s váhou 70 kíl. Tánička je od narodenia úplne iné bábätko ako Tomáš. Zatiaľ čo on prvé mesiace svojho života prespal,  kočík mal rád a chodili sme s ním aj na dvojhodinové prechádzky, Tánička sa má k svetu, v kočíku spať nechce a preferuje radšej šatku. Tú však len do chvíle, kým nenastanú letné vedrá, potom prechádzame na uspávanie na balóne. Prvé týždne vo štvorici sú relatívne v pohode, Honza má dosť voľno z práce, Tomáško nežiarli, Tánička v noci celkom spí. Ja sa pomaly vraciam k behu v krátkych polhodinových výbehoch. Hlava by však bežala o dosť rýchlejšie ako nohy...

Jún 7 km kolo, 13 km beh, váha 70- 67 kg. 

Júl 35 km kolo, 40 km beh, váha 67 - 65 kg.

August 36 km kolo, 52 km beh, váha 65 - 63 kg.

Prvý krát po pôrode na biku

September - Október 

Začína prituhávať. Prichádzame na to, že Táničke nesedí moja mliečna strava, takže prechádzam na prísnu diétu. Našťastie to rýchlo zaberie a už nemusíme tráviť hodiny na balóne. Tánička ešte stále v noci spí relatívne dobre, ale už sa budí častejšie (3-4x). Baští dobre a priberá, dostáva prezývku Puclík. Behanie sa mi stáva únikom z každodenného kolotoča, pretože inak celú dobu, čo nespím, mám stále na starosti aspoň jedno dieťa. Často si hovorím, čo som vlastne robila ako bezdetná? Na čo som si sťažovala, keď som mala len jedno dieťa? Pretože teraz absolútne netuším, čo to je mať chvíľu pre seba. 

September 75 km kolo, 68 km beh, váha 63 - 61 kg. 

Október 76 km beh, váha 64 - 59 kg.

November - December

Po posune času ma dlhá a depresívna zima začína dostávať. Doma ponorka, jedno dietko mi dáva zabrať cez noc neustalým budením, druhé cez deň, k tomu zimné virózy. S Honzom máme na seba minimum času. Pravdupovediac, posledné tri mesiace tohto roku mám v hmle.Vianoce, sviatky, všetko ide tak nejak mimo mňa. Chodím behať a raz do týždňa na jógu, je to moje antidepresívum.

Má 7 mesiacov a už lezie a chodí na priezkumy :)

November  78 km beh, váha 59- 58 kg. 

December 50 km beh, váha 58- 57 kg.

Zhrnula by som to tak, že tento rok bol náročný, dosť často som bola psychicky aj fyzicky na konci síl, ale na druhú stranu to nebolo bezúčelné, na konci sú dve malé zlaté potvorky. A verím, že ďalší rok už bude o veľa jednoduchší.

Zbraslavský běh H.S.H.

Minule som písala, že už sa mi opäť pomaly vracia chuť skúsiť nejaké závody. No a ubehli asi tri dni a v piatočný večer som v termínovke objavila Zbraslavský běh H.S.H., ktorý sa mal bežať hneď v nedeľu. Na prvý pohľad to vyzeralo fajn - 5 km v prírode, pol hodinu autom od nás. Ale potom som sa pozrela na výškový profil a ozvalo sa "A sakra...".

Prvých 1200 m je do kopca s asi 200 metrov prevýšením, to je stúpanie 15 - 20%. Proste také menšie schody. Našťastie zvyšok je už po rovine alebo z kopca. Ten stupák na začiatku ma vydesil, ale červíček vo mne hlodal a nakoniec zvíťazila chuť závodiť. Presvedčila som aj kamarátku Gabu, ktorá má o trochu staršie deti ako ja, zato behá parádne a jej záľubou je zbieranie segmentov na Strave. Nikdy však žiaden závod nebežala, tak si to chcela skúsiť.

V nedeľu ráno som hneď po zobudení kmitala ako fretka, chceli sme stihnúť detské závody, ktoré boli už 9:30. Zabaliť dve deti je ťažšia úloha, ako by sa nezaujatému pozorovateľovi mohlo zdať. Bola som nervózna, ale zároveň hrozne natešená a celkom mi to prišlo ako príjemná zmena v materskom stereotype. Samozrejme sme však nestíhali a tesne pred deviatou nastupovali do auta, takže sme na miesto závodu dorazili len tak tak. Po príchode najmladší závodník nejavil záujem obliekať sa a vystúpiť z auta, ale nakoniec som ho presvedčila a utekala s ním na štart. Honza medzitým skladal kočík a nakladal do neho Táničku.

Honza stihol spraviť jednu rozmazanú fotku

Stihli sme to presne na poslednú chvíľu, našťastie najprv bežali dievčatá, čo Tomáš komentoval hlasným "Ja! Ja!". 90 metrov nakoniec ubehol s úsmevom, malé nožičky mu kmitali, čo mohli. Nám zostávalo čakať asi dve hodiny do hlavného závodu. Teň deň sa počasie dalo charakterizovať "kosa ako sviňa" - ten nepríjemný pocit, keď je vlhko a okolo nuly a zima zalieza pod oblečenie. Boli sme síce nabalení, čo to šlo, ale pri prezeraní minizoo s deťmi som sa už začala nepríjemne klepať.

Nakoniec boli chlapi s deťmi vyslaní do tepla do hospody a my holky sme sa išli rozbehať.  Za chvíľu som už stála na štarte, vďaka adrenalínu som zabudla aj na zimu. Štart bol intervalový po štvoriciach, so mnou tam stál asi 70-ročný deduľa, k tomu 14 ročný chlapec s otcom. Všetkých som pustila radšej pred seba.

Bolo odštartované a ja som sa pustila do toho kopca, z ktorého som mala také obavy. Pokus o beh som vzdala asi po pár metroch a snažila sa aspoň nejak rýchlo kráčať. Ale stuhnuté nohy sa odmietali hýbať a mala som pocit, že mi prasknú pľúca. Cestička stúpala kamsi do neba, už aj deduľo bol dávno predo mnou. Čože to písali o behaní do kopca? Predkloniť sa, krátke kroky, ruky na stehná. Snažila som sa, ale mala som pocit, že som snáď najpomalšia z celého závodu. Každú chvíľu ma obiehal nejaký ľahkonohý bežec a stúpanie nemalo konca a ja som si tradične hovorila, do čoho som sa zase upísala.

Pomaličky som sa štverala hore, až sa kopec začal trochu narovnávať a už by sa to normálne dalo rozbehnúť. Ale moje nohy proste odmietli spolupracovať. Rozhodla som sa na to netlačiť a ďalej som postupovala aspoň indiánom. Až som zrazu bola úplne hore a už nebol dôvod kráčať, takže som sa donútila rozbehnúť. No nešlo to nijak dobre a druhý kilometer závodu bol celkom trápenie.

Nakoniec sa to však zlomilo, asi hlavne preto, že trasa bola už z kopca. Z poľňačky na hrebeni uhýbala doľava úzka cestička zarezaná v úbočí, z ktorej boli krásne výhľady na údolie pod nami a ja som si to konečne začala užívať. Cestou dolu som sa snažila nabrať stratené minúty, ale nechcela som to tlačiť úplne na krv. Občas som niekoho dokonca predbehla, väčšinou to boli bežkyne tak o 20 kíl ťažšie, plus ten deduľa, ktorý bol so mnou na štarte.

Klesanie na konci bolo prudké a bahnité, v jeden ostrej zatáčke som musela skoro úplne zastaviť, lebo som si nezvolila najvhodnejšiu trajektóriu.  A na konci už len rovinka okolo potoka, kde som sa snažila makať, čo to šlo a už som bola v cieli. Stihla som to za 29 a pol minúty, ale to iba vďaka tomu, že trať mala len 4500m a nie 5 km.

Sotva som chytala dych, ale zaplavil ma dobrý pocit. Vedela som, že lepšie by som to nedala a na to, že som pol roka po pôrode, to bol dobrý výsledok. Rýchlonohá kamarátka Gaba to zabehla ešte o dve minúty lepšie ako ja. Najprv síce hrozne prskala, do čoho som ju to uhnala, ale myslím, že to nebol jej posledný pretek.

Happy po dobehu

Dozvuky:
Takto napísané to vyzerá všetko krásne ružovo. Realita je, že dva dni po závode u mňa nastala silná únava a la zombie stav, sotva som chodila. K tomu sme chytili celá rodina blinkací-nádchový vírus a mňa to tiež neminulo. Tomáš zvracal celú utorňajšiu noc, takmer sme nespali a vtedy som si dosť nadávala, že som si ten závod mohla v nedeľu odpustiť. Proste také menšie materské dno. Teraz po týždni sa už pomaly spamätávam. Ale aj tak sa teším, ako si to zase zopakujem :)

Po pôrode do formy

Ešte pred deťmi som dúfala, že budem patriť k tým "vílam", ktoré v tehotenstve priberú tak šesť kíl a tesne pred pôrodom vyzerajú akoby len prehltli futbalovú loptu. No už pri prvom tehotenstve som rýchlo vyšla z omylu, pribrala som pekných 16 kíl. Ale za rok po pôrode už boli fuč a s nimi aj sedem kíl naviac k tomu.

Mesiac po pôrode

Druhé tehotenstvo som tak začínala na váhe 50 kg, čo je na moju výšku 170 cm dosť málo. Priberala som prakticky od prvého dňa, mala som neustále hlad a ešte aj v noci sa mi snívalo o jedle. Moje telo sa očividne rozhodlo, že si spraví preventívne väčšie zásoby, aby som po roku zase neskončila na hranici podváhy. Vypapala som na pekných 76 kg, takže som pribrala viac než 50 % svojej váhy (!). Nepomohlo nič, nijak zvlášť som sa neprejedala, športovala som celé tehotenstvo, ešte v ôsmom mesiaci som si občas chodila trochu zabehať. Potom som už behanie obmedzila a tešila sa, ako sa konečne zbavím toho pupku a budem sa môcť zase normálne hýbať.

Táničke sa von nechcelo. Zatiaľ čo syn sa narodil na začiatku 38. týždňa, s dcérkou som prenášala týždeň a nič. Bola som už objednaná na vyvolanie pôrodu, keď si to našťastie rozmyslela a behom troch a pol hodiny bola na svete. Pôrod bol bez komplikácií a bez akéhokoľvek poranenia, takže z pôrodného sálu som odišla po svojich.

Po návrate z pôrodnice som sa postavila na váhu. 70 kg, uff, s tým budem musieť niečo spraviť, hovorila som si. Cítila som sa dobre, cvičila som a posilňovala panvové dno a začali ma "žrať mrle", takže už 15 dní po pôrode som sa išla pokusne prebehnúť na pár km. Kupodivu to šlo, akurát hlava by bežala omnoho rýchlejšie než nohy. Vliekla som sa tempom okolo 8 minút, čo bolo pomalšie než v ôsmom mesiaci s pupkom a bolo to dosť trápenie. Neodradilo ma to a začala som behať pár kilometrov trikrát za týždeň. Potrebovala som nejakú aktivitu ako odreagovanie od detí, ktoré mi dávali zabrať, ale prestavovala som si to teda inak.

Čakala by som, že moje behanie sa aspoň po šestinedelí bude pomaly lepšiť, ale ono nič moc. Stále som sa plúžila slimačím tempom. Každý krok bol boj a to som nemala nejaký vysoký tep, akurát nohy boli zatuhlé, akoby tie súčiastky vo vnútri niekto zabudol namazať. Podobne som to mala pri jazde na bicykli, stále som mala pocit, že mi kolesá niekto pribrzďuje. Niekoľkokrát som aj zastavovala a skúšala, či brzda dobre dolieha :) V tomto stave som odbehla jeden pretek asi dva a pol mesiaca po pôrode, 5 km štafetu na Zátopkovej 10. Bol to síce pekný závod, ale na nejakú dobu ma to odradilo. Chcela som počkať, až bude moja forma aspoň trochu späť.

Lepšiť sa to začalo asi až v priebehu štvrtého mesiaca po pôrode, ale len veľmi pozvoľna. Postupne "súčiastky oddtuhávali" a mne sa bežalo lepšie a lepšie. Tempo stále žiadna výhra, ale už som konečne zase mala počas behu dobrý pocit a nemusela som sa nútiť do každého kroku.

Nájdi pár rozdielov :) Teribear začiatkom septembra

Spätne si hovorím, že je úžasné, že moje telo dokázalo za tri roky porodiť dve deti, dvakrát sa nafúknuť o 20 kíl a zase sa vrátiť do pôvodných rozmerov. S behaním som mala na seba moc veľké nároky. Po synovi som začínala o dosť pozvoľnejšie a omnoho viac jazdila na bicykli. Nemala som hodinky s GPS, ktoré by som stále kontrolovala, ani Stravu. Strava je v tomto dosť hrozná, pretože mi presne ukazuje, ako rýchlo som kedy bežala jednotlivé úseky. Takže to, že som mi to vôbec nebehalo, nebol len môj pocit, ale fakt. Na druhú stranu na blogoch a Instagrame sledujem bežkyne, ktoré takmer ihneď po pôrode podávajú super výkony, takže som niečo podobné automaticky čakala aj od seba.

Chariot CX2 sa páči deťom aj rodičom

Momentálne som šesť mesiacov po pôrode a už sa zase začínam cítiť vo svojom tele normálne. Behám 70 až 80 km mesačne, tempo okolo šesť minút na km, čo síce nie je moja top forma, ale už je to fajn a užívam si to. Chodím na kratšie výbehy, tak 6-9 km. Kopce (či skôr kopčeky) už toľko nebolia a začínam sa na každý beh doslova tešiť. Je dosť náročné nájsť pri tom zhone s dvomi malými deťmi čas a energiu, ale zároveň je to moja takmer jediná chvíľa, kedy si môžem psychicky oddýchnuť. S Honzom občas praktizujeme aj to, že keď je cez víkend vonku slušné počasie, naložíme deti, svačiny a oblečenie do behacieho kočíku a vyrazíme na celý deň von. Občas trochu popobehneme, občas ideme celý čas len peši. Ale je to fajn možnosť ako športovať spolu, pretože stráženie detí moc nemáme.

Z terénneho behu v Ďáblickom háji

A s návratom chuti behať začínam opäť pokukovať po nejakom závode. Na začiatok by som chcela bežať niečo kratšie a jednoduchšie. Kvôli motivácii som sa však prihlásila na Behej lesy Karlštejn 19 km, ale ten je až za pol roka, takže času natrénovať je ešte dosť. Takže som moc zvedavá, o čom nabudúce napíšem :)

Zátopkova 10 - 5 km štafeta

Druhú augustovú sobotu sme si s Honzom zabehli štafetu na závode Zátopková 10. Po pôrode Táničky na konci mája som už nemohla obsedieť, behanie a závody mi moc chýbali. Moja závodná forma je síce stále v nedohľadne, ale hovorila som si, že 5 kilometrov nejak ubehnem aj s mojimi 15 kilami naviac.

Závod sa konal v krásnom prostredí v lese pri Starej Boleslav, bežal sa dvakrát 5 km okruh po lesných cestách a cestičkách. Zaujímavý bol intervalový štart - závodníci štartovali po 20 sekundách, nehrozilo tak žiadne zdržovanie na úzkych chodníčkoch a prebiehanie stovky pomalších bežcov.

Na miesto sme dorazili doslova na poslednú chvíľu - o desiatej končila registrácia a my sme dorazili 9:57. Platilo pravidlo, že kto neskôr príde, neskôr pobeží. Štafety však štartovali až poobede, takže to bolo vcelku jedno. Čas štartu bol uvedený na čísle, my sme vybiehali krátko po pol jednej.

Dve a pol hodiny do štartu ubehli celkom rýchlo. Tánička bola našťastie celkom dobrá a vydržala v kočíku, aj keď moc nespala, Tomáško sa hral s inými deťmi, zbieral ostružiny a tak normálne zlobil. Musím sa však priznať, že v dave bežcov som sa cítila trochu nemiestne. Všetci sa zdali byť vyšportovaní v top forme, mali značkové bežecké oblečenie a nechýbali ladiace kompresné podkolienky. Ja som mala na sebe oblečenie z Lidlu a Honza po vzoru Zátopka bežal v bavlnenom tričku, čo moderátor na štarte hneď okomentoval - "Konečne správny bavlňák :)".

Štafetu som začínala ja s dúfaním, že deti pol hodinu s Honzom vydržia. Tomáš bol už trochu unavený, Tánička našťastie spala v kočíku.  Rozbehla som sa krásnym lesným chodníčkom a už po pár metroch som za sebou počula dupot obiehajúcej bežkyne. To to moc dobre nezačalo. Namakaná pani v rokoch vystrelila okolo mňa ako nič, zatiaľ čo ja som funela do malého kopčeku. Našťastie ma už nikto iný neobiehal - štartovali sme ako predposledná štafeta.

S behaním od pôrodu Táničky som sa celkom trápila a ani tento beh nebol výnimka. Mala som cieľ zabehnúť to pod 30 minút, takže som každú chvíľu pozerala na hodinky na aktuálne tempo. 15 kíl naviac je 15 kíl naviac, ale tempa okolo 6 minút som sa zubami-nechtami držala. Na treťom kilometri sa mi už nechcelo a začala som si tradične nadávať, do čohože som sa to zase pustila. Krátke závody ma proste bolia o dosť viac než polmaratón. Našťastie za chvíľu som sa už blížila k cieľu, kde som sa donútila ešte zabrať. V diaľke som už videla čakajúceho Honzu, ktorému som predala čip a hneď vyfasovala do náručia Tomáška a do ruky kočík s Táničkou, ktorá sa samozrejme hneď zobudila. Dobehla som za necelých 29 minút, takže som bola dosť spokojná.

A hneď na to som pochopila, prečo nie je dobré po závode hneď zastaviť. Bohužiaľ s dvomi deťmi na nejaké postupné vychladnutie nebola možnosť, musela som čakať v cieli na Honzu s malým kliešťatkom na rukách. To sa mi potom odmenilo svalovou bolesťou, ktorá bola horšia ako keď som dobehla Horskú výzvu 37 km. V medzičase som sa aspoň vyfotila a učila som Tomáška, ako má tatínka povzbudzovať pri dobehu do cieľa.

A za chvíľu sa objavil, svojich 5 km zabehol v podobnom čase ako ja. Na rozdiel odo mňa však vyzeral byť celkom v pohode. Závod už končil, čakalo sa na posledných pár bežcov a my sme sa vydali naspäť okolo pódia, kde sa akurát začali vyhlasovať výsledky. Zrazu som si uvedomila, že Tomáško sa niekam stratil. Začali sme ho hľadať v dave ľudí, keď v tom som sa pozrela na pódium. Áno, suverénne si sedel na stupienkoch pre víťazov a dav vybuchol do smiechu. Odmietal sa odtiaľ pohnúť a Honza ho nakoniec musel odniesť násilím. 

Aj napriek následným boľavým nohám to bol krásny závod, ktorí sme si moc užili. Teraz už len začať poriadne trénovať a nabrať formu :)

Festival Pohoda s malým Tomášom

Druhý júlový víkend patrí každoročne najväčšiemu festivalu na Slovensku. Minulý rok sme sa zúčastnili komplet celá rodina aj s Tomášom (tento rok to s čerstvým prírastkom Táničkou moc nešlo) a v tomto článku popíšem našu skúsenosť.

Pohoda sa prezentuje ako festival, kde sú deti vítané. Deti do 12 rokov majú vstup zdarma a rodičia s malými deťmi majú niektoré výhody -  nemusia čakať vo fronte na vstupe, môžu parkovať vo VIP priestore hneď pri bráne a stanovať vo Family parku, ktorý sa nachádza v strede festivalového areálu. Množstvo nachodených kilometrov je tak o niečo menšie, ale aj tak sa človek pekne prejde.

Stanovanie vo Family parku malo jednu veľkú nevýhodu - neďaleko neho sa nachádzal stage s elektronickou hudbou, ktorá dunela do štvrtej rána. Slúchadlá na utlmenie hluku ani špunty v tomto prípade nepomohli. Mojim chlapom v stane to nevadilo, ale ja som sa za tú noc vyspala asi najhoršie, odkedy sa narodil Tomáš. Ďalšiu noc sme sa preto radšej zbalili a z festivalu odišli už okolo polnoci. To sa ukázalo ako správna voľba, pretože sme sa zároveň vyhli hroznej fronte áut, ktorí sa snažili dostať z festivalu ráno po ukončení hudobnej produkcie. Pri východe totiž stáli policajti, ktorí každému šoférovi dávali fúkať. V tomto prípade VIP parkovisko bolo na tom najhoršie, pretože pred sa nachádzali ostatné, bližšie parkovacie sektory.

Family park poskytoval program pre deti - divadlá, rozprávky a podobne, ale naše ročné dieťa to ešte veľmi neocenilo. Jediná časť programu, ktorú sme tam videli, nás moc nezaujala - rozprávka o rybe Bibe vo veľmi zvláštnom podaní. Prebaľovací a dojčiaci kútik mi prišiel malý a nijak extra komfortný, čakala by som väčší priestor v tieni a aspoň menšiu herničku pre malé deti. Nakoniec sme ho ani nepoužili, prebaľovali a dojčili sme, kde bolo aktuálne potrebné. No oproti kútiku na Colors of Ostrava sa Pohoda má ešte v čom zlepšiť.

Hudobnú produkciu hodnotiť nebudem, na väčšine koncertov sa dalo nájsť pokojnešie miesto v úzadí, kde sme mohli byť aj s Tomášom. Prakticky to znamenalo, že sme museli byť niekoľko sto metrov od stageu a hudobníkov sme videli ako malinké postavičky. Úroveň hlasitosti bola aj tak veľká. Najväčší problém bol, že Tomáš bol stále dojčený a niekoľkokrát sa v noci budil na mlieko, takže som v podstate žiadny nočný koncert nevidela. Na chvíľku som sa pozrela na jeden elektronický stage, kde hrali celkom dobre, ale uprostred mi zazvonil telefón, že mám už rýchlo bežať k stanu :) Jedine na headlinerov Prodigy sa nám podarilo uspať Tomáša v kočíku, ktorý sme nechali v stánku neziskovky OZ Genofond, kde pracovaka moja sestra, ktorá ho postrážila.

Celkovo by som to zhrnula tak, že festival bol celkom fajn, ale s takýmito malými deťmi si to človek moc neužije a nemá cenu kupovať si drahý lístok. Z hudobnej produkcie sme veľa nemali, ale brali sme to ako príjemnú zmenu a možnosť stretnúť kamarátov, s ktorými sme sa roky nevideli. Nabudúce by som išla s deťmi kľudne znova na denný program, ale na noc by som deti odviezla k starým rodičom, ktorí bývajú neďaleko Trenčína a užila si festival naplno :)